Bežecký tréner sestier Fialkových a biatlonistov Jakub Leščinský: Pre úspech musíte obetovať všetko

Foto: Archív – Jakub Leščinský

Jakub Leščinský má na starosti bežeckú a kondičnú prípravu sestier Fialkových a slovenskej mužskej biatlonovej reprezentácie. V minulosti reprezentoval Slovensko v mládežníckych kategóriách i na Európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) v Jace 2007. Ako člen výpravy sa predstavil na zimných olympijských hrách (ZOH) v Soči 2014. Svojich zverencov chce pripraviť čo najlepšie na nadchádzajúcu sezónu, ktorej vrcholom budú februárové ZOH v Pekingu. Viac sa o Jakubovi Leščinskom i o slovenskom biatlone dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Jakub Leščinský sa narodil 24. októbra 1989 v Prešove. K biatlonu ho v detstve priviedol otec. Bol členom mládežníckych reprezentácií a súťažil aj na EYOF v španielskej Jace 2007. Po ukončení športovej kariéry najskôr pôsobil pri biatlone ako servisman. V tejto pozícii sa predstavil na ZOH v Soči 2014. Následne bol pri mužskom reprezentačnom tíme ako asistent hlavného trénera Juraja Sanitru. V roku 2016 sa začal venovať kondičnej príprave hádzanárov či hokejistov. V uplynulej sezóne pôsobil ako bežecko-kondičný tréner sestier Paulíny a Ivony Fialkových, ktoré sa v minulom ročníku prebojovali do elitnej desiatky pretekov Svetového pohára. K sesterskému duu mu pred aktuálnym ročníkom pribudol aj mužský národný výber. Leščinský je zamestnaný ako tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste začali s biatlonom?

Od detstva ma k biatlonu viedol otec, ktorý sa mu venoval. Keď som mal desať rokov, tak som začal súťažiť. Prešiel som rôznymi kategóriami od žiackych až po juniorskú.

Spomínate si rád na vašu aktívnu činnosť?

Postupne som začal vynakladať väčšie tréningové úsilie. Vďaka tomu som sa dostal až do kadetskej reprezentácie, v ktorej som absolvoval EYOF v Jace. Predstavil som sa aj na majstrovstvách sveta juniorov v nemeckom Ruhpoldingu a v kanadskom Canmore. Potom nastal zlom, keď som sa dostal mužského národného výberu. Celú sezónu by som si musel financovať sám, aby som sa tam udržal. Na základe toho som sa rozhodol po dovŕšení juniorskej kariéry skončiť.

Bezprostredne po ukončení kariéry ste sa začali venovať trénerstvu?

Rok som pri biatlone nebol. Následne ma oslovili, aby som sa stal servismanom mužského tímu. Vzhľadom na to som sa rozhodol pokračovať pri biatlone v tejto pozícii. Pri servise som pôsobil až do ZOH v Soči 2014. Potom prišla možnosť byť asistent trénera mužov Juraja Sanitru. S ním som spolupracoval až do roku 2016, keď sa presunul k ukrajinským biatlonistom. Následne som sa venoval kondičnému trénerstvu doma v Prešove. Podieľal som sa na príprave hádzanárov Tatrana Prešov či hokejistov. Trénoval som aj verejnosť.

Ako ste sa dostali k trénovaniu sestier Fialkových a slovenských biatlonistov, pri ktorých aktuálne pôsobíte?

V uplynulom roku som si v dôsledku pandémie nového koronavírusu pôvodne dal pauzu od kondičného trénerstva. Zhodou okolností však v tom čase prišla ponuka od sestier Fialkových, ktoré potrebovali nového bežecko-kondičného trénera. Po krátkom rozmýšľaní som to prijal. Najskôr sme sa dopĺňali s Ankou Murínovou, ktorá mala na starosti streleckú prípravu. Pred touto sezónou som prešiel spolu s Paulínou a Ivonou Fialkovými k mužom, pri ktorých som spolu so skúseným biatlonovým odborníkom Tomášom Kosom.

Pôsobili ste s viacerými úspešnými biatlonovými koučmi. Označili by ste niektorého z nich za svoj vzor?

Spolupracoval som s biatlonovými trénermi, ktorí už majú niečo za sebou, ako Anka Murínová, Juraj Sanitra alebo teraz Tomáš Kos. Úloha bežeckého či kondičného trénera je však odlišná. Povedal by som, že prípravu je vždy nutné skĺbiť tak, aby to fungovalo. Vždy, keď prídem k skúsenému trénerovi, snažím sa od neho načerpať skúsenosti. Z môjho pohľadu mi najviac dala spolupráca s Jurajom Sanitrom, čo sa týka vedenia tímu.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Z môjho prvého pôsobenia v realizačnom tíme pri biatlonovom tíme si vážim najmä to, že sa nám podarilo pozdvihnúť úroveň mužského biatlonu. V tých časoch sa naši muži pohybovali pomerne vysoko. Mimo biatlonu išlo o osobné úspechy športovcov. Pri sestrách Fialkových som prišiel do tímu, ktorý mal úspechy. Po minuloročnej nepríjemnej skúsenosti s novým koronavírusom nám sezóna síce príliš nevyšla, avšak jej záver bol pomerne úspešný. Výkonnosť postupne stúpala na vysokú úroveň. Paulína a Ivona dosiahli napokon viacero kvalitných výsledkov a v pretekoch Svetového pohára chýbalo len málo na pódiový úspech.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Máme pred sebou blízku budúcnosť. Celá energia smeruje k februárovým ZOH v Pekingu, aby to tam vyšlo. Chceme pomýšľať na čo najvyššie priečky. Bol by veľký úspech, ak by sa tam podarilo uspieť.

Boli ste členom výpravy na ZOH v Soči 2014. Aké spomienky na ne máte?

Išlo pre mňa o prvú olympijskú skúsenosť. Bol som tam ešte ako mladý chlapec. Vtedy ešte išlo o zimné olympijské hry bez obmedzení, ako ich poznáme v dobe koronakrízy. Po športovej stránke to bolo pomerne náročné, pretože sme ako servismani mali veľa práce. Preteky boli veľmi nahustené. Celý deň sme strávili v servisnej bunke. Každý deň sme najazdili počas testovania lyží približne tridsať kilometrov. Vyskytli sa však také dni, keď sme si mohli oddýchnuť. Pozreli sme si aj iné športy. Z pohľadu mojej profesie som sa snažil čo najviac pomôcť športovcom s výberom a testovaním materiálu, aby mali všetko na výbornej úrovni. Myslím si, že to vtedy vyšlo.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Poviem to všeobecne. Pre náš šport ide o absolútny vrchol, ktorý máme v programe len raz za štyri roky. V porovnaní s ostatnými športmi však máme viacero možností na úspech, pretože sa súťaží vo viacerých disciplínach. Myslím si, že pre každého biatlonistu znamená účasť pod piatimi kruhmi niečo výnimočné.

Spolupracuje sa so sestrami Fialkovými či s mužskou biatlonovou reprezentáciu ukážkovo?

Je to vždy o vzťahu športovec-tréner. Som v podstate ich rovesník, pretože sestry Fialkové sú odo mňa mladšie len o tri a päť rokov. Od Michala Šimu som starší v podstate len o dva roky. Nefunguje to tak, že by som bol tréner despota. (úsmev) Čo sa týka tréningu, ak sa na niečom dohodneme, tak sa to vždy zrealizuje podľa plánu. Po tréningovej jednotke sme skôr kamaráti, takže medziľudské vzťahy sú v tíme na vysokej úrovni.

Vidíte budúcnosť slovenského biatlonu pozitívne?

Väčšinu času sme na sústredeniach len ako náš tím, takže máme pomerne malý kontakt s juniorskou reprezentáciou. Samozrejme, disponujeme nejakými informáciami o mladých pretekároch. Z mužov sa javí nádejne Tomáš Sklenárik, ktorý prekvapil aj v kontrolných pretekoch v Idre. Mali sme tam Lukáša Ottingera, ktorý pred dvomi mesiacmi z neznámych dôvodov ukončil kariéru. Boli dvojica, ktorá mohla zvýšiť konkurenciu v mužskej kategórii. Naopak, vidím viacero nádejných dievčat. Napríklad sú to sestry Remeňové, Ema Kapustová, sestry Machyniakové či Henrieta Horvátová. Tam je pravdepodobnejšie, že sa dočkáme potešujúcich výsledkov.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe?

Čo sa týka podmienok v biatlone najmä počas leta, tak máme síce Národné biatlonové centrum v Osrblí, ale nedá sa tam plnohodnotne trénovať. Na kolieskových lyžiach sa v Osrblí prakticky vôbec nedá pripravovať. Elita musí cestovať na sústredenia do zahraničia. Vzhľadom na to je to časovo náročné pre športovcov i trénerov. Dva-tri týždne sme v zahraničí a potom na zopár dní prídeme domov. Tak to v podstate vyzerá celý rok. Podmienky tu nie sú veľmi vhodné, hoci sa môžeme pochváliť olympijskými medailistami.

Naopak, čo zdobí najúspešnejší slovenský zimný olympijský šport?

V máji a v júni môžeme zrealizovať horské sústredenie vo Vysokých Tatrách. Silovú prípravu dokážeme zrealizovať v priestoroch VŠC Dukla Banská Bystrica, kde máme skvelé podmienky. Dá sa tam výborne regenerovať a športovci majú k dispozícii okrem iného fyzioterapeutov. Na podmienkach na špecializovanú prípravu však treba popracovať.

Ako hodnotíte prípravu na nadchádzajúci ročník, ktorej vrcholom budú februárové ZOH v Pekingu?

Do nášho tímu pribudli muži aj tréner Tomáš Kos, ktorý priniesol zmenu v streleckej časti. Príprava bola zameraná na to, aby sestry Fialkové dostali v streľbe i v tréningu nový impulz. Muži im priniesli zdravú konkurenciu na strelnici, čo platí aj opačne. To hodnotím veľmi pozitívne. Sústredenia sme naplánovali vo vysokej nadmorskej výške, pretože olympijský areál sa nachádza vo výške viac ako 1700 metrov nad morom. Väčšinu blokov sme absolvovali v stredohorskom alebo vysokohorskom prostredí. Boli sme v Anterselve, v Martelli, na Dachsteine, v Obertilliachu alebo v Pokljuke, aby sme dokázali navodiť pretekový režim v daných podmienkach. V bežeckom tréningu sme sa posunuli v silovej časti. V uplynulom období sme trénovali vo švédskom Idre, kde sa naši reprezentanti predstavili v kontrolných pretekoch. Štartovali tam najsilnejšie výbery Švédska, Talianska či Švajčiarska. Najvyššie skončila Paulína na ôsmom mieste v rýchlostných pretekoch.

Počas víkendu sa v Östersunde začína nová olympijská sezóna. S akými cieľmi do nej pôjdete?

Na úvodné kolo pretekov Svetového pohára sa nominovali medzi mužmi Michal Šima, Matej Baloga a Tomáš Sklenárik. V ženskej kategórii sú to sestry Fialkové a úradujúca juniorská vicemajsterka sveta vo vytrvalostných pretekoch Henrieta Horvátová. V druhom kole pretekov Svetového pohára ich ešte doplnia do štafety jedna žena a jeden muž z dvojice Tomáš Hasilla – Šimon Bartko. Ako som vravel, celý vývoj sezóny bude smerovať k ZOH v Pekingu. Na začiatku nebudeme tlačiť na to, aby sme boli úplne na špici. Chceme, aby vrcholná forma prišla vo februári. Pred ZOH v Pekingu plánujeme záverečnú prípravu v talianskej Anterselve, ktorá bude hostiť záverečné preteky Svetového pohára pred vrcholom sezóny.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Hoci to je niekedy v biatlone na Slovensku náročné, tak dokázať sa dá všetko. Videl som to na svojom príklade. Treba len chcieť. Verím tomu, že súčasné úspechy, i tie z nedávnej minulosti, pomôžu utvoriť vyhovujúce podmienky. Potom z detí môžu byť úspešní športovci. Deťom, ktoré chcú športovať, držím palce. Musia byť trpezlivé. Treba na sebe „makať“, aby ste mohli dosiahnuť úspech. V športe neexistuje nič iné. Ak sa chcú profesionálne venovať športu, musia preň obetovať všetko.

Autor: Martin Horváth pre olympic.sk