Terézia Poliaková sa rozhodla ukončiť kariéru a vraví: Olympijské hry sú sen každého športovca

Foto: Ivana Drobáňová

Biatlonistka Terézia Poliaková prednedávnom ukončila kariéru, pričom momentálne premýšľa nad profesionálnou budúcnosťou. Už bývalej sympatickej pretekárke sa podarilo zúčastniť na olympijských hrách v ruskom Soči a v juhokórejskom Pjongčangu, pričom práve v Južnej Kórei predvlani vybojovala so štafetou piatu priečku. S rodáčkou z Valaskej sme sa pozhovárali o jej biatlonovom živote.

Terézia Poliaková sa narodila 2. apríla 1989 v Brezne a biatlonu sa venuje od detstva. Vo Svetovom pohári debutovala v sezóne 2012/2013 vo švédskom Östersunde v rámci vytrvalostných pretekov. Predstavila sa na olympijských hrách v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018. Významne sa jej darilo v štafetových zápoleniach, pričom na olympijských hrách v Pjongčangu sa pričinila o 5. miesto našej štafety. Na majstrovstvách sveta v Östersunde 2019 pomohla štafete k 6. pozícii. Najvyššie individuálne umiestenie vo „sveťáku“ zaznamenala v rakúskom Hochfilzene 2014, kde skončila na 27. priečke. V IBU pohári sa dokázala predrať na 4. priečku vo vytrvalostných pretekoch v Obertilliachu 2016, na majstrovstvách Európy v Otepää 2015 obsadila 6. miesto – taktiež vo vytrvalostných pretekoch. Počas vrcholovej biatlonovej kariéry bola členkou VŠC Dukla Banská Bystrica.

Aká bola tvoja cesta k biatlonu?
Keď som bola malá, rodičia si so mnou nevedeli dať rady, lebo som bol hyperaktívna. Keďže moja sesternica sa venovala biatlonu a bývam osem kilometrov od Osrblia, tak sa rozhodli ma dať na biatlon. Hneď ma to zaujalo, pretože sa tu kombinuje streľba s bežkami. Veľmi sa mi to páčilo.

Ako pokračovala tvoja kariéra, čo sa týka mládežníckych kategórií?
Začínala som v biatlonovom klube v Osrblí v deviatich rokoch. Bolo nás tam veľmi veľa detí. Za to som bola veľmi rada, keďže som kolektívny typ. Strieľali sme zo vzduchovky a nemali sme také pušky ako deti teraz. Mali sme klasické „lámačky“, pričom sme sa na tom celom vytrápili. Bavilo ma to od začiatku. V juniorskej kategórii som pôsobila v Osrblí a následne som v ženskej kategórii prešla do VŠC Dukla Banská Bystrica.

Keď sme už pri tom, ako vyzeral tvoj „prestup“ k ženám? Bolo to náročne obdobie alebo naopak?
Veľa báb spolu so mnou prechádzalo do ženskej kategórie. Najskôr som jazdila IBU poháre, neskôr som prešla do Svetových pohárov. Po juniorskej kategórii som nevhupla hneď do najvyššej kategórie, ale počkala som si zopár rokov. Išlo o riadny skok. V juniorkách je síce výkonnosť na vysokej úrovni, avšak na „sveťáku“ je to ešte vyššie. Postupne som sa pripravovala na ten „prestup“. Teraz niektoré mladé dievčatá idú priamo z junioriek na Svetový pohár, napríklad Veronika Machyniaková alebo Henrieta Horvátová. Ja som to mala lepšie v tom, že dva roky som sa ešte mohla pripravovať na IBU pohároch.

Foto: Ivana Drobáňová

Ako vidíš tvoje pôsobenie v ženskej kategórii až doteraz?
Mala som dobre našliapnuté. Potom som však nevedela pretaviť drinu na tréningoch do výsledku, s ktorým by som bola spokojná. Išlo najmä o posledné roky, keď mi to už vôbec nešlo. Mrzí ma to, že keď sa obzriem za svojou kariérou, tak tam nevidím top pätnástku vo Svetovom pohári v rámci individuálnych zápolení.

Mala si však viacero úspechov, darilo sa ti najmä v štafetách či v IBU pohári. Ktorý z týchto výsledkov si vážiš najviac?
V IBU pohároch som niekedy vedela zastrieľať lepšie. Ani neviem prečo. Z IBU pohárov si vážim šieste miesto v rámci majstrovstiev Európy a takisto štvrté miesto z Obertilliachu vo vytrvalostných pretekoch s premiérovými štyrmi nulami. Určite budem dlho spomínať na štafety, lebo to boli veľmi pekné momenty. Som nesmierne vďačná babám, že sme to „dokopali“ k takýmto výsledkom.

Samozrejme, v štafete ide o tímovú spoluprácu a tam každý robí pre tím. Štafety ma vždy veľmi bavili a snažila som sa podať najlepší výkon, aký bol v mojich silách. Vedela som, že keď to pokazím, tak nielen sebe, ale aj tímu. Preto ma potom mrzeli prepady v štafetách a odovzdávala som na oveľa horšom mieste.

Zúčastnila sa si na dvoch olympijských hrách. Ako by si videla svoje pôsobenie v Soči a v Pjongčangu?
Mne osobne sa viac páčilo v Soči ako v Pjongčangu. Išlo vtedy pre mňa o niečo nové, takisto sme mali lepšie počasie. V Pjongčangu sme však vybojovali s Paulínou Fialkovou, Anastasiou Kuzminovou a Ivonou Fialkovou piate miesto v štafete, čo bol veľký úspech. Na to budem dlho spomínať.

Čo pre teba pojem olympijské hry znamená celkovo?
Olympijské hry sú sen každého športovca. Každé dieťa, ktoré začne „robiť“ šport, sníva o tom, že sa chce dostať pod päť kruhov. Ja som o tom tiež snívala. Som veľmi rada, že sa mi to podarilo a dokonca dvakrát. Ide o sviatok športovcov. Je veľmi príjemný pocit, keď tam zúročíš celú štvorročnú drinu.

Prešli by sme do osobnejšej sféry. Mala si viacero kolegýň, s ktorými si strávila veľa času. Ktorá z nich ti bola či stále je najbližšia?
Veľmi ťažko povedať. Stále udržiavame kontakty aj s babami, ktoré už ukončili kariéru a boli sme spolu od detstva. Hneď od prvých tréningov som trénovala s Luckou Šimovou. S ňou mám kamarátstvo, ktoré nič nepretrhne. Taktiež aj s ostatnými babami mám dobré vzťahy a všetky mi prirástli k srdcu. Vždy sa veľmi rada s každou stretnem. Pred naším rozhovorom som bola v Banskej Bystrici a stretla som sa s „Fialkami“. Kávičky s nimi a babské debaty mám veľmi rada.

Máš nejaký zážitok, na ktorý si rada spomínaš?
Je toho veľmi veľa. Ako sa vraví, s nami babami je určite ťažšie trénovanie ako s chlapmi. Keď sme si niekedy „postavili hlavu“ a tréner si s nami nevedel dať rady, tak to bolo vtipné. Povystrájali sme kadejaké hlúposti. Na celé biatlonové obdobie budem rada spomínať. Nemám však špeciálny moment, ktorý by som vyzdvihla. Veľmi dlho by sme sa o tom museli rozprávať, keby som musela vymenovať všetky naše príbehy a bláznovstvá.

Navštívila si každé dejisko v rámci najvyššej kategórie. Ktoré si mala najradšej a prečo?
Najradšej som mala Östersund, pričom tam som absolvovala aj prvý Svetový pohár. Bola zima a snežilo. Tréner sa ma spýtal, ako sa cítim pred prvým štartom. Povedala som mu, že sa cítim ako na Vianoce. Ako keby som čakala na nejaký darček.

Foto: Ivana Drobáňová

Pre zaujímavosť – vieš, koľko párov lyží, pušiek či nábojov si minula?
To si vôbec netrúfam ani odhadnúť. Nedávno som si bola poslednýkrát zastrieľať s mojou malorážkou a absolvovala som rozlúčkový tréning. Následne som ju bola odovzdať. Dosť som toho v ten deň odstrieľala a trafila som samé nuly. Škoda aj končiť (smiech).

Kedy v tebe dozrelo, že si sa rozhodla skončiť? Nechcela si potiahnuť svoju kariéru do ďalších olympijských hier?
Posledné roky som sa dosť trápila. Po každej sezóne som rozmýšľala nad tým, či nie je čas skončiť. Vždy som našla v sebe motiváciu. Samozrejme, tú by som mala aj teraz, ale už ani zdravotne som na tom nebola najlepšie. Takisto doktori mi povedal, že ak plánujem v budúcnosti rodinu, tak sa mám nad tým aj vzhľadom na rozhádzané hormóny zamyslieť. Nechcela by som to o pár rokov ľutovať a rozmýšľať nad tým, že keby som skončila skôr, tak by som nemala žiadne problémy. Chcela som sa vyvarovať tomu, aby som to prešvihla.

Budeš sa nejakým spôsobom venovať biatlonu aj po kariére?
Rozprávali sme sa aj s Ankou Murínovou, že keď budem chcieť, môžem si prísť zatrénovať s babami do Osrblia. Vravela, že aj im to dobre padne a budú rady. Pri vrcholovom biatlone sa však veľmi nevidím. Dosť som sa nacestovala a zase by som bola len na cestách. Určite sa chcem často stretávať s ľuďmi a udržiavať vzťahy, ale to je asi všetko.

Matej Kazár súťažil po ukončení profesionálnej kariére na IBU pohári v Osrblí. Vieš si predstaviť, že by si sa zúčastnila na takýchto pretekoch, prípadne na domácich súťažiach?
Každý deň, keď som doma robím nejakú aktivitu. Neviem si predstaviť život bez športu, lebo som aktívny typ človeka. Nie je dobré zo dňa na deň „seknúť“ so športom aj po zdravotnej stránke. Samozrejme, záleží na tom, akú budem mať prácu. Pokiaľ to bude v mojich silách a budem sa na to cítiť, tak by som si potom možno nejaké preteky aj odbehla.

V jednom z rozhovorov si sa vyjadrila, že by si možno chcela byť policajtkou. Chcela by si ísť týmto profesionálnym smerom?
Bolo to povedané v rámci „srandy“. Zisťovala som si potom, ako to funguje u policajtov, ako sa tam dá dostať. Nejako ma to prešlo a asi sa budem uberať inou cestou. Veľa ľudí mi povedalo, aby som nerobila unáhlené rozhodnutia, aby som si dobre premyslela, čo budem ďalej robiť. Budem premýšľať. Nie som ešte úplne rozhodnutá.

Keď sa pozrieme na budúcnosť slovenského ženského biatlonu, tak máme viacero nádejných dievčat – či už sestry Machyniakové, Henrieta Horvátová, dvojičky Remeňové a ďalšie. Ako to vidíš z tvojho pohľadu?
Určite sú tieto baby veľmi šikovné. Musia ešte trochu dozrieť, aby podávali dobré výkony. Musí ich podchytiť aj dobrý tréner, aby mali kvalitné podmienky na trénovanie. Bez toho to nejde. Samozrejme, dôležité je aj finančné zabezpečenie. Robiť šport a nemať za to ani „korunku“ sa nedá. Myslím si, že o pár rokov sa dočkáme od nich veľa dobrých výsledkov.

Čo by si odkázala budúcim biatlonistom?
Nech tvrdo makajú, ale takisto treba vedieť relaxovať. Treba si popri športe vedieť užiť život. Určite nie je život len o športovaní, treba nájsť rovnováhu. Nech si idú za svojím snom. Prajem im veľa šťastia, presnú mušku a silné nohy.

Autor: Martin Horváth pre olympic.sk